Kúpele v novovekých časoch

Novoveké časy nám prinášajú bohaté množstvo kníh a zdrojov o našich dnešných slovenských kúpeľoch, vrátane Dudiniec. Najstaršia písomná zmienka o dudinských prírodných minerálnych prameňoch pochádza od Juraja Wernhera z roku 1551, ktorý uvádza vo svojom diele O podivuhodných vodách Uhorska:
"Nie veľmi ďaleko od nej je zasa iná kyselka (prameň v Slatine). A blízko nej je prameň (minerálny prameň v Dudinciach), ktorý chrlí vodu na spôsob kopca a stále svoj výtok mení. Voda tohto prameňa skutočne hneď, ako vyteká, ukladá kameň. Tak sa stáva, že vzrastá tá strana, kde sa voda dlhšie vylieva, a potom je nútená vytekať na tú stranu, ktorá je nižšie. A toto sa deje akoby na spôsob kolového tanca po celom okraji prameňa."

Po Turkoch v 16. storočí prichádzajú do Dudiniec v 18. storočí zástupy bedárov, postihnutých ťažkými kožnými, črevnými a očnými chorobami, ale hlavne lámkou – reumou. Chýry o zázračných účinkoch dudinskej vody prenikli do celého kraja a aj do zahraničia, a preto sem prichádzali pacienti na kárach alebo vozoch, ktoré boli ťahané koňmi zo Sliezska, Poľska, Ruska a celkovo z habsburského mocnárstva. 

Dudince sa v súvislosti s minerálnou vodou prvýkrát spomínajú v diele Liečivé pramene Rakúskej monarchie z roku 1777. Autor tohto diela, profesor pôrodníctva Heinrich Johann von Crantz ich uvádza ako "teplé liečivé pramene Gyogy." 

Vo vtedajšom Uhorsku sa termálnymi prameňmi zaoberal aj polyhistor Matej Bel, konkrétne v diele Historické a zemepisné poznatky o severnom Uhorsku z roku 1742, kde spomína aj "Obdivuhodné vody Hontu." Matej Bel opisuje termálne vody v Santovke a v Dudinciach. O Dudinciach, bohužiaľ, hovorí, že boli v tom čase veľmi zanedbané. Spomína akúsi jaskyňu vyrytú v travertíne, v ktorej sa nachádzala jama, do ktorej boli sústredené všetky vody z termálnych prameňov vytekajúce zo stien skaly a spríjemňovali kúpanie sa. 
"Rovnako príjemné boli aj vody vytekajúce z jaskyne na voľné priestranstvo, kde však boli vystavené nepriazni počasia. Navštevovali ich nielen jednoduchí ľudia, ale aj urodzenejší, fajnovejší, keď boli časy príhodné, alebo ich na to nútila dáka choroba." 

Začiatok 20. storočia prináša kúpeľom základy. Ešte v roku 1892 získal venom gróf Hugo Oberndorff majetok jeho manželky Vilmy Migazzi v blízkej osade Kráľovičová. Obaja mali silný vzťah s prírodou a prírodnými úkazmi, vrátane dudinských termálnych vôd. Oberndorff predložil žiadosť o povolenie využívať dudinské pramene aj ministerstvu poľnohospodárstva, kedy Banskobystrický banský kapitanát vydal 28. júla 1894 rozhodnutie, ktorým ustanovil vonkajšie a vnútorné hranice ochranného pásma v okolí prameňov.

V roku 1900 vybudoval gróf Oberndorff prvý nekrytý a neohradený bazén (4x8 metra) pre svoju rodinu a blízkych priateľov na Merovskom kameni.O sedem-osem rokov neskôr nechal vybudovať aj druhý, podobný, bazén neďaleko dnešného kúpaliska. Tento bazén slúžil aj pre širokú verejnosť, ktorá ho mohla využívať za poplatok. Neskôr pridal drevený domček s kabínkami pre vane. 

V roku 1907 sa nájomcom kúpeľov stal Filip Gutmann, ktorý zväčšil kúpele o ďalší bazén a dve kabínky, ale aj o bohatší kultúrny a spoločenský život a celé kúpele boli určené pre verejnosť. Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 21. mája 1909, na ktorom sa zúčastnil aj hlavný župan Hontianskej župy Júllius Lits. "Kúpeľné sezóna trvala od prvého júna do konca augusta. Jedno kúpanie so zapožičaním úboru stálo vtedy 50 halierov. Dudinčania sa v ňom mohli kúpať zadarmo."

Po smrti Filipa Gutmanna sa kúpeľov ujal budapeštiansky továrnik Kálman Brázay uzavretím zmluvy s grófom Oberndorffom na dobu 51 rokov, no priniesol kúpeľom značný úpadok. Svoje úsilie nedal do kúpeľnej liečby, ale do predaja liečivej minerálnej vody.

Gróf Hugo Wilderich Johan Leopold Maria Fortunátus von Oberndorff sa považuje sa zakladateľa kúpeľov v Dudinciach. 

Počas 1. svetovej vojny boli kúpele zanedbávané, neudržiavané. V roku 1918 sa gróf Hugo Oberndorff rozhodol kúpele predať a nájom prameňov pripadol v roku 1921 Júliusovi Untenbergovi.