Stopy Rimanov v Dudinciach
Okolo Dudiniec boli taktiež nájdené stopy po Rimanoch. Obdobie Rimanov v okolí Dudiniec sa datuje do prvého storočia (12 – 9 pred n. l.), kedy Rimania z provincie Dolné Illýricum zriadili provinciu Panoniu. Dokazujú to aj mnohé archeologické nálezy, ako napríklad nález pokladu rímskych strieborných mincí (1067 kusov) v neďalekých Vyškovciach-Novom Majeri, ktorý bol zakopaný v hrnci. Ďalším pozoruhodným nálezom bol aj nápis "Urbs Romana", ktorý bol vyrytý do bronzu. Bol nájdený v meste Šahy. Po príchode Rimanov k prírodnej hranici rieky, začali budovať systém pevností a drobnejších strážnych veží, takzvaný limes romanus. Rimania chránili svoju ríšu pred útokmi Kvádov, Gótov, sarmatských Jazygov, ale aj pred germánskymi Markomanmi.
Je historicky dokázané, že na území stredného Dunaja sa v rokoch 166 – 180 uskutočnili Markomanské vojny. Už na začiatku vlády Marca Aurélia, jedného z najvýznamnejších rímskych cisárov, prezývaný aj ako "filozof na tróne." Už pravdepodobne v staroveku poznali légie Marca Aurélia liečivé účinky dudinskej vody. Okolo roku 175 sa zdržiaval na dolnom toku rieky Hron. Dôkazom je filozofický spis Marca Aurélia Myšlienky k sebe samému, ktorý napísal "apud Granuas," v preklade niekde pri Hrone, kde našiel odpočinok a meditáciu počas Markomanských vojen. Táto informácia je spomenutá v jednej časti knihy o panovaní ako službe ľudu. Tento latinský názov rieky Hron pravdepodobne uviedol ako bod, ktorý sa považoval v dobovej mape za strategické miesto. Môže to však aj znamenať, že mohol vtedy stáť aj pri dnešných minerálnych prameňov v Dudinciach. Je jasné, že táto informácia o oddychu pri rieke Hron môže viesť aj k iným miestam pri rieke, no žiadne iné miesto nepozostáva z predpokladov ako sú práve pre pramene v Dudinciach.
Rímske légie prenikli hlboko do údolia Pohronia,
Ponitria a Váhu, o čom najlepšie svedčí známy rímsky nápis
z roku 179 na skale Trenčianskeho hradu. Rimania aj prezimovali v tom
roku v Trenčíne. Existuje teda veľká pravdepodobnosť, že aj v južných
častiach Slovenska strávili celé roky, ale predovšetkým aj snežné zimy.
Z toho vyplýva, že si určite museli všimnúť viditeľné stĺpce vodných pár,
ktoré vystupovali z niekoľko teplých prameňov. Či už to boli pramene
z Piešťan, Trenčianskych Teplíc alebo zo spomínaných Dudiniec. Ako dlho sa ale zdržali, nie je jasné.
Povesť o víle Dudinke
Rímske légie sa po prekročení Dunaja usadili v okolí rieky Hron. Na ich čele bol vojvodca Aquilla Aquillius, ktorého sprevádzali jeho manželka a syn. Vojvodca dal postaviť tábor neďaleko Dudiniec. Jednej noci vylákal chlapca strieborný mesačný lúč zo stanu a viedol ho do neznáma. Hneď ráno sa vojvodca dozvedel, že jeho syn zmizol. Hľadanie ich priviedlo do blízkosti teplých prameňov. Aquillius sa predral tŕstím, aby uvidel žriedla, kde by mohol byť jeho syn. Zrazu ho zastavil ženský hlas dúhovo odetej víly. "Som víla Dudinka, patrónka týchto prameňov," oslovila ho. "Ak mi odprisaháš, že prepustíš všetkých zajatcov, dáš obrobiť polia, zasiať pšenicu a založiť vinice, vrátim ti syna." Aquillius bez váhania prisľúbil splniť víline podmienky a tá ho potom zaviedla na breh jazierka s hrdzavou vodou, kde ležal jeho syn bez známok života. Víla načrela vody, pokropila ňou chlapčeka, ktorý otvoril oči a ožil. "Otecko!" tíško vyriekol stratený syn. Víla potom povedala: "Som víla Dudinka, patrónka týchto prameňov. Na tomto mieste raz vyrastú kúpele, ktoré ponesú moje meno – Dudince." A víla sa stratila.
